Úvod
Výlet som začal zrušeným letom, a cca dňovom prestoji vo Viedni. Zrušenie letu nám oznámili počas letu, niekde nad Rumunskom. Zašumený hlas kapitána nám hovorí, že je nejaký problém s motorom a musíme späť do Viedne. Nevadí, lepšie ako núdzové pristátie. Po istých peripetiách so sprostredkovateľom leteniek sa mi podarilo dostať na let, ktorý ma dostal do Saigonu viac menej v pôvodnom plánovanom čase príchodu. Až na to, že som vynechal očakávaný deň v Indii. Ktohovie, možno bude zase niečo meškať pri mojom prestupe v Mumbaji smerom naspäť. Saigon sa inak po správnosti nazýva Ho Chi Minhovo mesto, ale mne sa viac páči Saigon, pretože je to rýchlejšie na výslovnosť a názov Saigon má to taký koloniálno-romantický nádych.
Deň prvý (Saigon)
Ešte pred príchodom na ubytko som si dal na ulici Hostela ryžu s mäsom a luskami neznámeho pôvodu. Na ulici bolo aj zopár psov, živých, takže predpokladám, že mäso je naozaj kuracie. Vedúca hostela, pani Anna, je svojsky vtipná, nápomocná a presne vie čo potrebujem. Myslel som si že v tento deň už budem len spať (pri letoch som moc nenaspal), ale po krátkej spánkovej prestávke som sa rozhodol, ísť pozrieť si pivnú – párty ulicu. Išiel som aj s jedným chalanom z Filipín, ktorého som našiel na cez apku Hostelworld. Vyskúšal som zopár druhov pív a moje prvé rezance vo Vietname.
Deň druhý
Druhý deň som začal kávou vo veľkom coffeeshope, vedľa hostela a pri káve som robil malý research, či a akú motorku si kúpiť. Poobede som šiel na food tour so sprievodcom Dannym, ktorý ma vozil po meste a ukazoval mi rôzne gastronomické a kultúrne miesta. Tour trvala 4 hodiny a okrem iného, som sa ho neustále vypytoval, ako sa dostať na motorke do Hanoja. Večer som šiel piť s Kanaďanmi, čo nebola úplne moja srdcovka ale nakoniec som sa celkom zabával. Samozrejme, skončili sme na spomínanej pivnej ulici. Vyskúšal som aj rajský plyn, ktorý tu servírujú v balónoch. Pri nočnom popíjaní som pokračoval v hľadaní motorky, s ktorou by som mohol urobiť svoj road trip. Cca a jednej nadránom som už bol presvedčený že si chcem kúpiť Hondu Win 110cc aleo 120cc. V skutočnosti nejde o Hondu, ale o jej čínsku kópiu Detech Espero.
Asi je na mieste malý
disclaimer: Doteraz som žiadnu motorku neriadil (ak nepočítam skútre) ani neservisoval a o čomkoľvek sa v tomto denníku dočítate, doma neskúšajte. A ani vo Vietname radšej nie.
Deň tretí
Ráno som opäť začal kávou a výberom peňazí z bankomatu. Moja Revolut karta stále nie je aktivovaná pre používanie čipom, aspoň myslím, takže som použil moju štandardnú kartu, nie určenú na cestovanie. Platím teda 3% poplatok za výber, čo trochu bolí, keďže si vyberám 6 miliónov dongov na kúpu motorky.
Mám rozbehnutých viacero kúp hondy detech win cez facebook Marketplace, ale hneď prvý týpek menom Chu sa mi zdá dôveryhodný. Oslovujem ho menom “Ču”, aj keď neviem, či je táto výslovnosť na mieste. Zjavne ale vela obchoduje s turistami, tak na skomolenie jeho mena je asi zvyknutý. Takže Chu vyzerá v pohode, a ešte som zjednal 500 000 dole z ceny, pričom cena zahŕňa aj spätne zrkadlá, nový olej, držiak na mobil, držiak na batoh a servis motorky tak som šiel do toho. Na otázku, ako sa motorka zamyká som dostal odpoveď, že túto motorku nikto kradnúť nebude, ale že si môžem si kúpiť U zámok – teda zámok na bicykel. Dostal som aj malú lekciu používania motorky. Ide o štvorstupňovú manuálnu prevodovku. Motorku teda kupujem a robím pár testovacích okruhov okolo parku, kde som motorku kúpil. Už po pár kolečkách začínam rozmýšľať o správnosti svojej voľby, nakoľko prestáva fungovať elektrický štartér. Problém som nahlásil Chuovi a motorku sme odtlačili do servisu. Keď hovorím otlačili, to znamená, že ja sedím na vypnutej motorke, on ide na skútri a ľavou nohou tlačí mňa aj s motorkou. Keď som sa začal usmievať, nad týmto spôsobom odťahu, poznamenal: “Peter! This is Vietnam!”. Chu ešte pred samotnou kúpou motorky povedal, že si pre ňu mám vymyslieť meno, ja som ale na žiadne neprišiel do momentu kúpy, a možno toto mi prinieslo smolu v podobe pokazeného štartéra. Kým bola motorka v servise, Chu ma zaviezol na polievku Pho, po ktorej sa prechádzam v parku a čakám na opravu. “Opravený” štartér vydržal asi 2 hodiny, na čo som prišiel na obrovskom kruháči plnom premávky, kde mi motorka skapala a musel som ju odtlačiť na kraj cesty – veľká zábava. Zdá sa, že existuje magicky spôsob – správne natočenie riadidiel a správna miera pridávania plynu, ktorá motorku dokáže naštartovať – dúfam že to dostanem čím skôr do ruky.
Deň štvrtý (Saigon -> Mũi Né, cca 240km)
Neexistuje magický spôsob. Problém bude skôr v množstve paliva v motore.
Zistenie: Nebolo to súčasťou inštruktáže, ale aj moja motorka má ventil na palivo.
Security človek (ako to volajú parkovačov motoriek) ventil pravdepodobne, a po práve dal do zatvorenej polohy. Ja som sa o ventile dozvedel až na obrovskej výpadovke zo Saigonu, kde mi samozrejme motorka viackrát skapala. Už sa ani necítim trápne, keď som na kraji cesty a skúšam rôzne finty aby motorka štartovala. Ľudia sú tu však riadne milí. Starší pán pri ceste sa na motorku pozrel z pár strán, vyskúšal naštartovať, otvoril ventil a motorka na pár pokusov naskočila. Moja radosť však netrvala dlho, motorka po chvíli zasa skapala. Zasa na mnohoprúdovke a zasa nešla naskočiť. Tentokrát aj s väčšou dávkou adrenalínu, pretože asi 150 metrov predo mnou stáli dopravní policajti (tí sa poznajú podľa oranžových uniforiem – ako to viem, o tom inokedy, alebo radšej nikdy). Po chvíli vedľa neštartujúceho mňa zastavil chlapík so synom na skútri a začal sa sa pýtať, kde je problém. Hovorim mu, že zapaľovanie.
Chlapik mal v sedačke skutra všetku základnú techniku na servis – neviem či bol servisák, alebo to nosia všetci. Odmontoval sviečku, vyčistil, vyskúšal či tečie do motora palivo, čo ako tak tieklo a mám pocit, že na chvíľu zapochyboval o svojej fundovanosti.
Teraz je čas vrátiť sa k inštruktážnemu momentu s Chuom, konkrétne pasáž: “Ako viem, koľko paliva je ešte v nádrži, keďže motorka nemá ukazovateľ stavu paliva?” “Otvoríš nádrž, pozrieš, a ak nevidíš benzín pri vrchu nádrže, zatrasieš nádržou (rozumej motorkou) a podľa vlniek v nádrži odhaduješ stav paliva.” Zatriasol a povedal: “Pol nádrže.” Aké easy :).
Zistenie: Nie je až tak ľahké odhadnúť stav paliva podľa trasenia a vlniek.
Naspäť na výpadovku. Čiže chlapík – servisák – nakoniec zistil, že problém je proste v tom, že nemám benzín :D. Dačo tam bolo, ale asi málo – predpokladám že začalo konečne viac ubúdať po tom, čo pred pár minútami starší pán otvoril palivový ventil. Servisák mi vyšlajfoval pol litra zo svojho skútra, aby som došiel na pumpu. Za reviziu motora a pol litra pohonnej látky nič nechcel, hoci som mu tlačil do ruky iba nejakých 50k dongov.
Zistenie: Cesta je špinavá
Začínam si myslieť, že motorkári chodia v tých špeciálnych handrách nie len kvôli bezpečnosti, ale aj hygiene. Tá špina z cesty (a aj voda z cesty, alebo dážď) ide všetka na mňa. Taktiež rozumiem, prečo sa pani Anna z hostela pýtala, či si nechcem kúpiť prilbu s plexisklom. Ísť cca 65 km/h, pri čo len slabšom protivetre nie je už až tak príjemné bez skla pred tvárou. Keďže som mal okuliare, nepríjemné je to hlavne pre uši. Každopádne, cesta začala konečne odsýpať. Až do momentu, kým som nezistil, že motorka znova neštartuje – tentoraz však bola chyba v elektrike. Áno, toto je stále ten istý deň – prvý deň na ceste. Batériu podľa mňa nedobíjalo, alebo sa nejak odpojila. Toto sa ale ťažko s vybitým mobilom vysvetľovalo mechanikovi, ktorý nevedel ani ceknúť po anglicky. Batériu proste vymenil a v ten deň už s elektrikou nebol problém. Síce som cítil trocha odpor voči jeho efektívnemu a drahému riešeniu, ale odpor rýchlo pominul, keďže mi ponúkol čaj a tabakovú fajku. Zobral som to ako fajku mieru medzi zákazníkom a jeho predraženým mechanikom a pobral sa naspäť lapať prach cesty.
Ako som sa blížil do mesta Phan Thiết (rozumej viac premávky a semaforov), aktivoval sa mi na motorke tempomat, ktorý však akosi nešiel vypnúť.
Konštatovanie: Moja motorka nemá tempomat.
Išlo samozrejme o zaseknutú rukoväť plynu (aj ked teda jazdím na 95 oktánový benzín). Tá sa mi proste zasekáva v polohe, ktorá motorku pohýňala vpred, aj keď som nechcel. Našťastie spojka fungovala, takže to nebola tragédia, ale okrem občasného príjemného použitia tempomatu bolo nastavenie správnej polohy plynu veľmi náročné. Zasekávanie som na pumpe pár pohnutiami hore dole nakoniec vyriešil a odmietol pomoc miestneho. Tempomat sa bohužiaľ vrátil neskôr. Zajtra ráno by ma mal domáci hostela nasmerovať k mechanikovi. Už sa teším na nové servisné zistenia o mojej Hane Montagne – áno, takto som pomenoval svoju motorku. To g v Montagna je zámerné.
Deň piaty (Mũi Né -> Da Lat , cca 170km)
Deň som začal, ako inak, návštevou mechanika, ktorý mi opravil pripevnenie plynového kábla a taktiež mi dal tip, kam sa pozerať, keď sa bude problém opakovať. Pri čakaní na opravu som si bol pozrieť fairy stream, ktorý sa oplatí vidieť, ak si v Mui Ne. Pri hľadaní rybárskej osady som ešte od iného mechanika na ulici vyzistil, ako šponovať kábel spojky. Cítil som, že motorka je v najlepšom stave, v akom kedy bola a že odteraz to začne riadne odsýpať. A odsýpalo, asi 2 km, do momentu, keď ma dobehli policajti a začali svoju hru s názvom – zarob si na turistovi. Počul som, že medzinárodný vodičský preukaz netreba, lebo aj tak nie je uznávaný vo Vietname. Toto ale asi netušili miestni policajti (ktorí neboli dopravní) a chceli mi motorku zabaviť. Po rôznych tančekoch na policajnej stanici a pri bankomatoch som nakoniec zjednal pokutu z 2 miliónov na 800 000, čo je ale stále dosť nepríjemné, pretože som bol inštruovaný, že 200 000 je bežný úplatok. Čo už, show must go on.
Po ceste do Da Latu som spravil malú zachádzku na pieskové duny a vyskúšal som si, aké je to brodiť sa bosý pieskom púšte.
Atrakcie v oblasti Mũi Né. Vľavo: piesočné duny, vpravo: fairy stream.
No a potom šup šup do horského mesta Da Lat. Toto bude reálny test pre moju Hanu Montagnu a moje jazdecké zručnosti. Myslím, že moje zručnosti boli celkom OK, nakoľko som úspešne prešiel cez viaceré rozbité cesty, ktoré sa začali objavovať až v momente, keď človek zišiel z hlavného ťahu. Horšie na tom ale bola Montagna – mám chuť ju zbaviť tohto titulu “Horská”, pretože v kopcoch si až tak dobre neviedla. Po veľkom stúpaní som musel počkať kým sa schladí. Nevadí, aspoň som mal príležitosť porobiť zopár fotiek. Po vystúpaní do cca 1100 metrov sa už stúpanie zmiernilo, až do momentu kým som sa nezačal blížiť k vytúženému Da Latu. Čo je horšie, že prišla tma a dážď. Moja, nie tak dávno impregnovaná “nepremokavá” bunda nemala šancu. Pršiplášť chránil batoh, lebo, radšej mať pár kusov mokrého oblečenia na sebe, ako nechať premoknúť celý batoh. Musím povedať, že toto už nebola sranda a mám pocit, že motorka pri zapnutých svetlách má ešte slabší výkon, a to som potreboval každý wat, stúpajúc do môjho dnešného cieľa. Na hostel som prišiel na kosť premočený a potreboval som dlhú teplú sprchu, aby som sa zohrial. Tigon hostel v Dalate je super, bývanie je v podstate zadarmo, ale je tu dosť živá atmosféra, takže človek im dá zarobiť na pive :).
Deň šiesty (Okolie Da Latu, cca 50km)
Rozhodol som sa v Tigon hosteli zostať ešte jednu noc a spolu s tromi ďalšími backpackermi sme sa ďalší deň túlali na dvoj-kolesových tátošoch po okolitých atrakciách.
Zistenie: Moja Hana je naozaj slabá.
Pozorujúc, ako ľahko ma chalani na skútroch striasli som si uvedomil, že moja motorka je fakt nastavená na pomalý, vyhliadkový režim. Začínam mať vážne pochybnosti o našej spoločnej budúcnosti. Na trhu som si dnes kúpil dva kusy náradia, aby som aspoň základnú údržbu dokázal robiť sám…a čo je dôležité, kúpil som extra pršiplášť pre svoj batoh, nakoľko originál nepremokavá vrstva pokrýva batoh len z jednej strany, ale to nestačí, keď batoh nemáte na chrbte. Večer som na nete hľadal, ako by sa dal vylepšiť výkon mojej Hany. Teoreticky by moja motorka mala mať na karburátore šrób, ktorý je zodpovedný za nastavenie pomernu prívodu vzduchu a paliva do motora. Zajtra na to pozriem. Pri hľadaní týchto informácií som našiel super zaujímavý článok o tom, prečo si nekupovať Detech Win 110c na cestovanie po Vietname (link https://www.tigitmotorbikes.com/the-detech-honda-win-manual/). Ten článok dosť presne popisuje moju situáciu, a ako jediný dôvod, ktorý ospravedlňuje kúpu tohto stroja uvádza: ”When should you buy a Honda Win? Hopefully the answer is never, but perhaps a group of lads on a holiday aimed at laughing at each other whenever anything goes wrong. The Honda Win can provide some additional entertainment and story lines.” Voľne preložené – túto motorku si kupuj, len ak sa chcete s kamošmi smiať na tom, ako nefunguje a kazí sa. Toto čiastočne vystihuje dôvod, prečo ma to ešte baví. Uvedomujem si však, že aj pri všetkej srande, by bolo aj na mňa priveľké sústo s Hanou jazdiť po severe, ktorý je o dosť hornatejší ako moja trasa do Hanoja. Čiže otázku pre seba samého som si postavil takto: Zbaviť sa Hany Montangny čím skôr, alebo ju, so cťou, ak jej ešte nejaká zostala, dopraviť do Hanoja a tam si zabezpečiť novú spoločníčku? Cesta ukáže.
Deň siedmy (Da Lat -> Tuy Hoa, cca 270 km)
Ráno je múdrejšie večera, tak hľadám a aj nachádzam šróby karburátora na prívod vzduchu a paliva. Trocha sa s tým hrám a motorka už nezdochýňa na volnobeh. Začínam sa cítiť ako pravý motorkár. Ale len do momentu keď motorka po štelovaní nechce naštartovať(ani nakopnutím). Isto som to rozšteloval….ale chalani na ulici hovoria, že v štartéri je problém a nasmerujú ma k mechanikovi. Našťastie bol viac menej dole kopcom, tak som sa až tak veľmi nenatlačil. Mechanik bol riadny macher, začal trasovať problém od základných súčiastok, až sa dopracoval ku koreňovej príčine. Pamätáš si, ako som si v prvý deň na ceste (4. deň) myslel, že mám problém s dobíjaním? Tento problém sa nanešťastie potvrdil. Už viem čo sa nachádza pod ľavým krytom motora s nápisom Detech. Tam je cievka na výrobu prúdu, ktorý teda aj dobíja batériu. A moja cievka bola na sračky. Uvoľnil sa totiž jeden zo šróbov, ktorý drží púzdro cievky o motor, šrób spadol nižšie do púzdra a cievka sa oň škrela.
Zničená cievka – podľa všetkého príčina väčšiny mojich doterajších problémov.
Mechanik ma nasmeroval do obchodu cca 50m vzdialeného, dal mi do ruky rozbitú cievku a ja som sa vrátil s novou za 200k dongov. Cievku namotnoval, všetko prekábloval a, pozor, ešte mi došteloval karburátor (tak ako sa to má 😀).
Zistenie: Zdá sa, že keď máš nastavený karburátor a nemáš cievku na sračky, motorka nejde až tak zle.
Dokonca som prešiel z Dalatu do Nha Trangu cez horský priesmyk Omega (aka Đèo Khánh Lê) a normálne si užíval jazdu popri parádnych výhľadoch. Hana síce nie je až tak silná do kopca, ale začínam veriť že ma dopraví do Hanoja. V Nha Trangu som sa prvýkrát okúpal v mori. Na pláži (naozaj kúsok od vody) sa nachádzalo klavírne krídlo, tak som myslel že oprášim nejaké staré kusy z môjho repertoára.
Po plávaní a príchode ku klavíru zisťujem, že ide o fake. Hneď mi bolo podozrivé, ako by v takom vlhkom prostredí mohol prežiť takýto nástroj. Pokračujem po pobreží smerom na sever a kochám sa výhľadmi na more, rôzne ostrovčeky, ktoré z neho vystupujú a malebné prístavy s rybárskymi loďkami. Malebné sú teda pohľady, pretože ten smrad je hrozný. Zatiaľ asi jediná aróma, na ktorú si neviem zvyknúť, sú rybárske prístavy a trhy s rybami a morskými plodmi.
Deň ôsmy (Tuy Hoa -> Hoai Nhon, cca 240 km)
Ráno začínam výmenou oleja na mojej Montagne. Táto činnosť sa javí ako jednoduchá záležitosť, ktorá sa robí na počkanie. Opravár mi ešte poriadne upevnil stojan, ktorý začal trocha neposlúchať. Taktiež som si deň predtým všimol, že mi prestali fungovať zadné smerovky a zadné svetlo. Nakoľko žiarovky som menil, je mi jasné že toto súvisí s prekáblovaním na novú cievku. Jazdím prevažne cez deň, ale toto si chcem dať spraviť. Vyzerá to ale, že na takúto opravu si netrúfa každý mechanik. Po včerajšom vyladení karburátora a dnešnej výmene oleja mám pocit, že Hana nikdy takto hladko nebežala. To by ale nebola detech win motorka, aby sa zasa dačo nestalo – kto by to čakal? Pri návrate z jednej pláže po miernejšom teréne motorka nechce ísť, hoci motor ide. Po krátkej diagnostike zisťujem, že spadla reťaz. Využil som svoje skúsenosti z opravy bicyklov, reťaz nahodil a pokračujem. Mám však trocha obavu opakovaného padania reťaze. Cesta zasa odsýpa pomalšie, ale plynulo, keďže som si zvolil viac vyhliadkovú trasu. Menej frekventovaná trasa ide cez kopce a viac pri pobreží.
Zistenie: To že ideš popri mori neznamená, že pôjdeš po rovine.
Uvedomujem si že Vientam je vlastne dosť kopcovitá krajina a to zahŕňa aj pobrežie. Moja predstava, že ak pôjdem po pobreží, tak do Hanoja tú motorku aj dotlačím ma opúšťa. Keď sa nad tým človek viac zamyslí, nič vlastne nie je prirodzenejšie ako kopce pri mori, nakoľko tá hranica medzi morom a pevninou sa nejak musela vyvrásniť. Toľko z amatérskeho geologického okienka. Zistil som, že existuje Top Gear special epizóda, kde chlapci idú na motorkách (síce lacných, ale stále lepších ako moja) po pobreží a medzi Hội Anom a Hue ma čaká nádherný, ale kopcovitý prejazd. Ktohovie čo na to povie Hana.
Budhistický chrám, ktorý si naozaj všimneš z veľkej diaľky.
Naspäť ale na cestu. Idem po dosť odľahlej cestičke cez kopce a v riadnom strmáku podraďujem, keď sa naplní moja obava z padania reťaze. Nevadí, motorku viem postaviť vďaka opravenému stojanu aj v kopci a reťaz nahadzujem. Prechádzam pár metrov a cítim, že niečo nie je OK. Defekt predného kolesa. Dnes som inak neplánovane zastavil v budhistickom chráme, čo mi zabralo nejaký čas. Prečo to píšem, je to, že sa začína stmievať. Oprava defektu – long story short, zasa sa našli dobráci, ktorí za pomoc nič nechceli. Domáci po takej hodinke čakania prišli s káričkou, ktorá, ako inak, je zapojená za motorkou Honda Wave. Vo vietnamskom motorkovom trhu sa inak už začínam pomaly orientovať. Hanu vykladáme na vozíček a poďme ho do pneu servisu. V servise som musel čakať, kým žena mechanika zbehne kúpiť novú pneumatiku (vyžiadal som si novú s terénnym dezénom) a dušu. Po nejakom čase sa žena vracia, aj keď moja požiadavka na terénny dezén nebola pochopená, alebo vyslyšaná. Nevadí, aj tak vlastne chcem len dôjsť do Hanoja po asfalte. Neviem, či to bolo tým, že mechanik mávol na ženu, že má povedať cenu servisu a dielov, ale toto bola zatiaľ najdrahšia oprava Hany. Nevadí, s novou pneu ju isto ľahšie predám :D. Mechanika som ešte poprosil o namazanie reťaze a dofúkanie zadnej pneu. Moja snaha dačo zmeniť na bežiacom stroji nezostala nepotrestaná a cca po 40 minutach jazdy dostávam defekt na zadnom kolese – pri tomto teple a novom tlaku proste odtrhlo ventil. Long story short, sedím pri ďalšom servise a s miestnymi ženami si dávam nakrájané jablko so zmesou korenia a soli. Zajímavé kombo, ale chutí mi to. Keďže zadné svetlá som zatiaľ neporiešil, ako zadné svetlo používam čelovku a prichádzam do hotela v Hoai Nhon. Dnes som sa dosť natlačil tú Hanu, som riadne zmohnutý. Večer ani nejdem na večeru do mesta, postačuje mi instantná wifonka, ktorá je prekvapivo dobrá.
Deň deviaty (Hoai Nhon -> Hội An, cca 200 km)
Dnes sa mi podarilo vstať skôr a som na ceste už pred ôsmou. Nové duše, nové koleso, vymenený olej, namazaná reťaz, cítim, že dnes je ten deň. Na brunch som sa zastavil na pumpe, ktorá ale vyzerá byť zrušená, avšak na moje počudovanie, je kúsok od nej pumpa pre elektrické autá – teda nie pumpa, ale dobíjacia stanica. Zisťujem že Gà Chiên nie je kombinácia kuraťa a psa, ako sme sa domnievali v Da Late, ale ide o fritované kura. Jedlo je na mieste ceny pomerne nákladnejšie, ale keď mi ho prinesú, tak chápem prečo. Myslel som že dostanem nejaké fritované kuracie kúsky, ale obsluha mi prináša štvrťku vysmážaného kuraťa. Proteíny na ráno nie sú vôbec zlé a kura nakoniec zjem. Dokonca aj väčšinu polievky, ktorú tu skoro vždy dávajú k hlavnému jedlu. Som späť na ceste, a to teplo je riadne, na oblohe takmer ani obláčik. Hoci sa chladím vodou, ľadovým čajom a inými nápojmi, robím pauzičky v chládku, poobede už cítim, že sa úpalu nevyhnem. Neďaleko môjho dnešného cieľa ešte navštevujem malú plážovú dedinku s graffitmi. Pri vjazde do Hội Anu si uvedomujem, že moja motorka vydáva ten príšerný zvuk, najmä keď mám bežne položenú nohu. Keď nohu nadvihnem, motorka vôbec neznie až tak zle. Pridávam to do svojho pomyselného zoznamu vecí, ktoré by som mal dať spraviť. Kombinácia ostrého slnka, úpalu a hlučnej motorky mi privádza serióznu bolesť hlavy, ale úspešne prichádzam pomedzi ryžové políčka na moje ubytko. Tu si dám aspoň 2 noci oddychu. Neviem, či si to čitateľ všimol, ale dnes som prvýkrát jazdil celý deň bez poruchy. Tento fakt oslavujem nočnou prechádzkou po starom meste Hội Anu. Nie je to nejak ďaleko od ubytka, ale nechal som sa do starého mesta doviesť, lebo som chcel seba a aj centrum mesta ušetriť od hluku mojej Hany Montagny. Miestny Uber sa volá Grab a ako inak, okrem auta sa môžeš nechať zviesť aj na motorke, čo je cca 2x lacnejšie. Hội An má inak politiku, ktorá zakazuje v historickom centre motorky, čo mu dáva výnimočne pokojnú atmosféru. Zopár motoriek a skútrov sa samozrejme najde, ale nehrajú presilovku, ako vo zvyšku krajiny 🙂.
Deň desiaty (Hội An)
Dnes som si vygúglil, že slovenský preklad španielskeho slova espero je “želať si” alebo “očakávať”. Názov mojej Hany Montagny – Detech Espero 119cc teda mnohé vysvetľuje – viac menej si želáš, aby ťa motorka dopravila kam chceš, o istote sa nedá ani hovoriť. Inak, keďže som sa práve rozhodol tento denník poňať ešte o niečo viac technicky, malá poznámka ku stavu paliva v nádrži. Mylne som si pár dní myslel, že dve otvorené polohy sú pre rýchlejšie a pomalšie natekanie paliva. Palivový ventil má v skutočnosti 3 polohy. Nádrž, rezerva a vypnuté. Rezerva nie je oddelená časť, ide len o to, že používa kratšiu trubičku na nasávanie paliva a teda privádza palivo, aj keď je hladina paliva nižšie. Je to teda vlastne dômyselný mechanizmus na zistenie toho, kedy treba dotankovať. Ideš na bežnú nádrž, až kým hladina klesne pod dlhú trubičku, motorka začne skapínať. Prepneš ventil na rezervu a vieš, že je na čase dotankovať. Keď sa vrátim k prvému dňu na ceste, uvedomil som si že druhé skapatie motora bolo vlastne zapríčinené zlou polohou tohto ventilu a som prekvapený, že chlapík na motorke toto nevyriešil len otočením ventilu. Ale asi ho to ani nenapadlo, nakoľko väčšina novších motoriek to asi nemá takto riešené. Empiricky som ale zatiaľ nepoužil postup – vyjazdiť nádrž po dlhú trubičku a prepnúť na rezervu.
Dnes som, ako inak, po rannej káve išiel k mechanikovi. Lokalizoval som, prečo opierka nôh tak klepe – uvoľnený šrób. Taktiež som ešte chcel vyladiť zadné svetlo a smerovky (lepšie povedané opraviť) a vymeniť pružinu hlavného stojana. Pri doťahovaní konštrukcie so stupačkami (tak sa podľa všetkého volajú tie veci, kam sa dávajú nohy) sa bohužiaľ jeden šrób zlomil a zostal vo vnútri. Milý mechanik hovorí, že do Hanoja to vydrží aj na troch :). Zvyšok dňa trávim prezeraním chrámov a historických budov v Hội Ane. Večer sa stretávam s Rijkom (chalan z Holandska) a prvýkrát skúšam niekoho na mojej Hane voziť. Prekvapivo to ide dosť jednoducho (je to ľahšie ako tandemový bicykel).
Deň jedenásty (Hội An -> Huế -> Đồng Hới cca 330km)
Večer sme na hosteli mali party, takže dnes teda pred ôsmou nevyrážam. V podstate, väčšinou vyrážam do najväčšieho tepla, ale už viem, ako sa chrániť. Napriek dažďovej sezóne mi pri jazde zatiaľ reálne pršalo len raz. V centre si ešte dávam Cao Lầu (lokálna špecialita), údajne tam, kde ho majú najlepšie, kupujem zopár vecí na cestu a vyrážam. To že je nejaké bistro známe pre svoju špecialitu, neznamená, že zaplatítíš viac ako kdekoľvek inde.
Motorka má teda všetko vyladené a verím, že všetko pôjde ľahko. Aj by sa patrilo, pretože ma čaký horský prechod Hải Vân. Prevýšenie nie je až také brutálne, ale výhľady hej.
Pohľad z Hải Vân pass.
Pokračujem popri pobreží do starocisárkeho mesta Huế a po menej rušnej ceste prechádzam doteraz asi najmalebnejším úsekom vôbec. Malebnosť ale začína rušiť zvuk môjho výfuku. Moja laická diagnostika hovorí, že ide proste o uvoľnené šróby, pri mieste, kde sa výfuk pripája na motor. Niečo málo dotiahnem a pokračujem s vedomím, že si buď chcem kúpiť gola sadu, alebo znova navštívim mechanika. Keďže pamiatky v cisárskom meste ale nepočkajú na dotiahnutie výfuku, najskôr sa teda vydávam na poznávanie. Cisárske záhrady sú miesto uchránené od zvuku motoriek a nie je tu ani veľa ľudí, takže využivam zenové prostredie na oddych.
Po palácoch a záhradách, ako inak, mechanik. Vyzerá to, že miesto kde sa spája výfuk s motorom má aj tesnenie a práve túto súčiastku mi mechanik vymieňa. Podoťahoval aj nejaké ďašie veci a cítim, že teraz už motorka bude nezastaviteľná a trúfam si na neskoro-večerný presun do mesta Đồng Hới. Pri cestovaní vo Vietname po tme, je nepríjemné, že oproti idúci vodiči, akoby poznali len diaľkové svetlá. So stúpajúcou hodinou klesá na cestách premávka a v podstate sa pretekám len s kamiónmi a autobusmi. Proti autobusom nemám šancu, iba ak stoja na zastávke. Upaľujem si to ako nikdy a mám pocit, že nočný presun má svoje čaro, vďaka hviezdam, mesiacu, príjemnejšej klíme a menšej premávke. To by ale nebola Hana, keby…
Mám takú teóriu. Motorka sa pred mnohými opravami síce neznesiteľne triasla, ale bola v tkz. vibračnom skoro ekvilibriu, keď vlastne jediná vec, ktorá si vibrácie odnášala, boli stupačky. Moja teória je, že dotiahnutím týchto stupačiek sa narušila rovnováha a teda vibrácie začali obťažovať iné časti motorky. Konkrétne výfuk. Áno, môj pár hodín dotiahnutý výfuk s novým tesnením opäť začal vydávať zvuk, ako keby som jazdil na kosačke. Skúšam trocha podoťahovať, ale nakoniec sa rozhodujem pokračovať aj s divným zvukom, pretože výkon až tak neutrpel. A naozaj, prichádzam do dnešného cieľa a zapisujem diaľkový rekord môjho výletu.
Ďen dvanásty (Đồng Hới -> Phong Nha a okolie, cca 140km)
Ráno, ako inak, moje kolesá smerujú k mechanikovi. Okrem opravy výfuku chcem urobiť aj výmenu oleja. Moja predstava o rýchlej výmene tesnenia výfuku naráža na realitu, keď mechanik vraští čelo a google translate hovorí “It’s broken”. Rozmýšľam či hovorí o výfuku, alebo Montagne všeobecne. O chvíľu platím pol milióna dongov za nový výfuk a olej. Čo už, ďalší bod do marketingu pri predaji mojej Hany – nový výfuk, parádny, lesklý. Z mesta som sa presunul do mestečka Phong Nha, ktoré sa nachádza v rovnomennom národnom parku. Nový výfuk zatiaľ drží, ale nerobím si nádeje, že by všetky šróby držali na mieste až do Hanoja.
Útvary v Paradise Cave – na fotke to nevidno, ale sú obrovské, ako aj celá jaskyňa.
Phong Nha je zatiaľ asi najzaujímavejšie miesto, čo sa týka spoznávania vietnamskej prírody. Navštívil som “Rajskú jaskyňu” a moja sánka naozaj spadla. Taktiež jazda prázdnymi cestami zarezanými do vápencových útvarov obrastených ďungľou je zatiaľ jedna z top scenérií. Na večeru som vyskúšal grilované mleté mäso na paličkách z citrónovej trávy, podávané s výbavou na vyrobenie jarných roliek a arašidovou omáčkou. Asi najlepšie jedlo doteraz – volá sa to Nem Nướng.
Deň trinásty (Phong Nha a okolie, cca 50km)
Dnes len výletíky po okolí. Najskôr jaskyňa Phong Nha (water cave), v ktorej ťa prevezú jedným smerom na loďke a naspäť ju prekráčaš inou trasou. Potom adventure park, pri jaskyni Hang Tối (dark cave). Pri tejto jaskyni stretávam Rijka a Roberta na skútroch a rozhodujeme sa ísť si pozrieť duck stop. To je miesto, kde môžeš kŕmiť kačice. Pre mňa nie až tak lákavé, ale že vraj to miesto vedú veľmi milí ľudia a robia dobré palacinky. Čo však vietnamský šarkan nechcel, Robert po ceste za kačicami havaruje. Kačací plán sa teda mení na záchrannú akciu. Nič vážne, ale Robert už s narazenou nohou nemôže šoférovať. Po nájdení odvozu, ktorý ho dovezie na hostel ešte sanujeme jeho požičaný skúter a ideme taktiež do hostela, kde už pre Roberta volajú taxi do nemocnice.
Čo sa vlastne staršiemu Kataláncovi stalo? Pozeral na krásne kopce, a do cesty mu z ničoho nič vošli malí chlapci na skútroch. Pri vyhýbaní sa, skončil na zemi. Na takéto nečakané veci si treba vo Vietname dávať pozor. Venujem teda nasledujúce riadky edukačnému vstupu – ako prežiť na motorke na vietnamských cestách. Návod je subjektívny a písaný z pozície motocykla/skútra. Vo Vietname sa jazdí vpravo(oficiálne).
- Platí pravidlo väčšieho zvieraťa. To znamená, že keď počuješ trúbiť a blikať kamión, ideš viac ku krajnici. Nie je to vždy nutné, je to veľakrát len upozornenie, že sa veľké zviera blíži a treba sa mať na pozore (s tým bude súvisieť pravidlo 3). Trúbiaci kamión alebo auto nemusíš hľadať len v spätnom zrkadle, na koľko platí nasledovné pravidlo.
- Vietnamci nemajú problém s jazdou v protismere, dokonca je pre nich tak prirodzená, ako jazda v smere správnom. Ale aj toto má samozrejme svoje zákonitosti.
- Pokiaľ sa malé vozidlo (bicykel, motorka, nákladná motorka) vie k svojmu cieľu rýchlejšie prepraviť v protismere (vtedy ide samozrejme pomalšie), zvolí si protismer.
- Pokiaľ si na ceste s 2 širokými, oproti idúcimi pruhmi, a v tvojom smere nejde veľké vozidlo, obiehajúce vozidlo v opačnom, oproti idúcom pruhu prejde do protismeru(tvojho pruhu), bez ohľadu na malé vozidlá (pravidlo 1). Samozrejme pri tom bliká a trúbi (pravidlo 3). Teda ak si ideš vo svojom pruhu a myslíš si, že si stačí sledovať menšie vozidlá, ktoré obiehaš z ľava, chyba, treba podrobne sledovať aj oproti idúcu premávku.
- Trúbenie (a blikanie). Trúbenie je úplne normálne, neznamená, že by sa niekto naštval, proste je to upozornenie. Veľa motoriek ani nemá spätné zrkadlá a keď sa pripájajú na cestu z prava (neplatí pravidlo pravej ruky, ak nie je použitá značka), tak väčšinou ani nepozrú do ľava a jednoducho pomaly vojdú do najviac pravej časti cesty. Očakávajú, že na nich zatrúbiš, alebo len prispôsobíš jazdu, aby všetko bolo OK. Ďalej sa samozrejme trúbi aj pri predchádzaní z prava.
- Predchádzanie z prava. Áno, toto je pre kontinentálneho európana jedna z vecí, na ktoré si ťažko zvyká. Pri viacpruhových cestách v jednom smere je vozovka rozdelená na vnútorné pruhy pre autá, kamióny a autobusy, v pravo od neho je buď zmiešaný pruh pre veľké vozidlá a motorky, alebo len veľké vozidlá a pre motorky je vyhradená časť za krajnicou, ktorá je ale štedrá, čo sa týka šírky. Treba si ale dávať pozor, pretože tu veľakrát len tak postávajú motorky, alebo idú spomenuté dvojkolesové vozidlá v protisemere. K samotnému predbiehaniu. Hoci by vnútorný pruh mal byť pre rýchlejších, veľa krát v ňom idú pomalšie väčšie vozidlá a v tomto prípade ich rýchlejšie väčšie vozidlá predchádzajú z prava. A ty, ako menšie vozidlo túto situáciu musíš sledovať, lebo ak ideš v zmiešanom pruhu, musíš sa uhnúť (pravidlo 1) vozidlu predchádzajúcemu z prava. Takéto predchádzanie je samozrejme doprevádzané trúbením (isto už vieš, že pravidlo 3 :)) Taktiež sa môže stať, že krajnica je zrovna zaplnená menšími vozidlami a v tomto prípade improvizuješ. Ty si menšie (a predpokladá sa že aj hbytejšie) zviera a očakáva sa, že to vyriešiš k spokojnosti účastníkov premávky všetkých veľkostí. Na ceste sú teda malé a agilné zvieratá a potom zvieratá veľké – tie sú väčšinou nie až tak rýchle (veľa áut tu jazdí pomaly) a idú približne tak rýchlo ako ja. Špeciálnou kategóriou sú diaľkové autobusy. Tieto zvieratá sú veľmi veľké a zároveň veľmi rýchle. Nakoľko mám pred nimi najväčší rešpekt (strach), keď vidím obiehajúci autobus (v tom, či onom smere), zvyšujem ostražitosť.
Ešte pár poznámok. Celé to pôsobí chaoticky, ale v skutočnosti je premávka plynulá, aj keď miestami pomalšia. Napríklad na kruháči len spomalíš, trúbiš, a pomaly sa prederieš k svojmu výjazdu. Premávka je všeobecne pomalšia ako napr. na Slovensku, najmä pre pravidlá, ktoré som popísal vyššie – ustriehnuť premávku pri vyššej rýchlosti je pomerne náročná záležitosť a keď nesedíš v aute s airbagom, radšej ideš pomalšie. Niekedy miestni jazdia pomalšie aj kvôli tomu, čo všetko majú na motorke naložené, alebo za jazdy na skútri telefonujú, fajčia alebo ťukajú do mobilu. Nie je nič výnimočné, že vodič skútra si ťuká do mobilu (jednoručne) a pasažier ťuká tiež (obojručne). Čo sa týka počtu pasažierov, alebo nákladu na obyčajnom skútri vo Vietname, vygúgli si “overloaded scooters in Vietnam”. Pre motorkára, ktorý ide o niečo rýchlejšie ako domáci s nákladom, je srandovné sledovať, čo všetko potratia domáci zo skútra. Napr. vidíš na ceste balón, potom ďalší, ďalší…je jasné že o chvíľu buď obehneš predavača balónov na skútri, alebo skúter, ktorého pasažier je dieťa. Veľakrát je na ceste aj plyšák, flip flopy, alebo čiapka. Vypadnuté dieťa som našťastie nezažil.
Deň štrnásty (Phong Nha -> Ninh Binh, cca 410km)
Dnes som vyrazil veľmi skoro ráno (pred šiestou), aby som sa vyhol ostrému obednému počasiu. Dočítal som sa, že vo vietname sa môžu vyskytovať extrémne vysoké úrovne UV žiarenia. Hana dnes šlape ako hodinky (samozrejme v rámci svojich možností). Nie len že ona šlape, ale aj tak celkovo sme už veľmi dobre zžití. Cesta odsýpa. Rozhodol som sa vyskúšať teóriu s rezervou paliva. Pre istotu som si ale nechal do pet fľaše načapovať asi pol litra benzínu. Pumpár nechápavo súhlasil. Nádrž som teda vyjazdil po rezervu. Otočil som ventil do polohy rezerva…..a….motorka naskočila. Super. Toto mi umožňuje zmerať, že nádrž aj s rezervou má cca 5l a nie 7l, ako uvádzajú internety. Darmo, jazdím na fakt starom modeli.
Cez obed si dávam asi 3 hod pauzu kvôli slnku. Po pauze skúšam aj miestnu pláž v Cửa Lò, ale voda je príliš teplá na schladenie. Asi za to, že piesočný vstup je veľmi postupný a teda plytký. Našťastie je na verejnej pláži sprcha, ktorá má príjemnejšiu teplotu.
Po osviežení a klesnutí slnka teda znova upalujem po ceste. Poobedná premávka na QL.1 je riadne hektická aj na vietnamské pomery. Celodenná jazda na čínskej koženkovej sedačke si berie daň v podobe mojej ubolenej riti. Pri nočnej jazde však nemám až tak priestor vnímať bolesť, lebo sa musím na 100% koncentrovať na nočnú premávku. Do jedného ucha si púšťam hudbu a dostávam sa do flow. Brutálne si užívam slalom pomedzi pomalšie kamióny a motorky. Je to dačo ako na biku v Bratislave pomedzi chodcov, ale s väčším adrenalínom. Začínam si myslieť, že už jazdím so skillom domorodca, ale pár neosvetlených skútrov prichádzajúcich z protismeru chladí moje ego, nakoľko som tieto situácie nezvládol s ľahkosťou a musel som riadne dupnúť na brzdy. Nakoniec sa ale dostávam do pomyselného cieľa – mestečka Ninh Binh a odmeňujem sa prvým craft beer v tejto krajine. Je to vlastne aj odmena za nový diaľkový rekord. Do centra Hanoja mi zostáva menej ako 100 km. Dnes sú to už dva dni, čo som nebol v servise.
Deň pätnásty (Okolie Ninh Binh, cca 70 km)
Ráno barber, ktorý okrem vlasov a brady čistí uši a aj strihá chĺpky v ušiach. Teraz omnoho lepšie počujem na ľavé ucho, takže ma trochu obťažuje hluk Haninho motora. Spýtal som sa barbera, či si potom môžem umyť hlavu a ten len ukázal do zadnej časti domu. Tam bola celá masážna posteľ aj s umývadlom na hlavu a jeho žena mi okrem umytia vlasov spravila aj masáž tváre. Takže riadne beauty dopoludnie. Včera mi na pláži jeden chlapec lámanou angličtinou hovorí: “Sir, you are beautiful!” Riadna sranda…ale keby ma videl dnes! Poobede pozeráme miestne atrakcie a výlet na lodi potvrdzuje slová iných cestovateľov: “Čím viac na sever, tým úžasnejšia príroda.” Pri návrate z poslednej atrakcie premávku zablokuje stádo kráv.
Toto mi pripomenie, že som tu ešte nanapísal nič o účastníkoch premávky, ktorí sú zvieratami doslova. Pri kúpe motorky mi Cho povedal, aby som nejazdil príliš rýchlo, pretože mi do cesty môže vbehnúť divé zviera. Nuž z divých zvierat, akurát jedna žaba. 99% zvierat, ktoré ti vbehnú pod kolesá sú domenstikované – kravy, sliepky a psy. Psy a sliepky ako tak reagujú na klaksón, kravy až tak veľmi nie. Kravy inak, čo to pobrali od miestnych a rady chodia v protismere. A hlavne v noci.
Deň šestnásty (Okolie Ninh Binh, Ninh Binh -> Hà Nội, cca 160 km)
V Ninh Binh ešte pozerám prírodu a nejaké atrakcie a potom sa už pripravujem na jazdu do hlavného mesta. Príprava zahŕňa výmenu oleja, a vyzváranie nožičky stojana, ktorá ho robí stabilnejším. Motorku chcem mať v top stave, nakoľko ju plánujem v Hanoji predať. Všetko OK, ale ešte chcem dotiahnuť šróby, ktoré akoby držia celú zadnú nápravu. Neviem ako sa to správne nazýva, ale keď je to dotiahnuté, motorka je omnoho responzívnejšia na ceste. Tieto šróby už viacerí mechanici doťahovali a trocha vraštili čelo, keď to robili.
Motorka je teda dotiahnutá, ale na čo som zabudol? Na vibračné skoroekvilibrium. Áno, dotiahnutie zadnej nápravy umocnilo vibrovanie brzdového pedála o môj novučičký výfuk. Mimo iné, aj stojan akosi zasa naráža o vozovku. Po jazde na hostel sa vraciam k mechanikovi a žiadam utiahnutie stojana a taktiež žiadam o radu, ohľadom klepajúcej sa brzdy. Tej podľa neho nie je pomoci a plávajúci stojan rieši skrátením pružiny stojana. Pri prvej zákrute za mechanikom pružina odletí z mojej Hany a po chvíli ju nachádzam a vraciam sa k mechanikovi. Nechápem ako to spravil mechanik v Đồng Hới (deň dvanásty), ale jeho dotiahnutie motorky, po výmene výfuku, by sa dalo nazvať nevibračným ekvilibriom. Vtedy mierne vibrovali všetky časti motorky, ale nič sa neklepalo priveľmi. Teraz Hana Montagna o dosť viac klepe, ale zase sa lepšie riadi. Život je o kompromisoch. Predpokladám, že keď náprava opäť trocha povolí, možno sa Hana vráti viac k ekvilibriu.
Cesta do Hanoja je síce len nejakých 100 km, ale premávka hustne a hustne. Trasa po QL.1 popri železnici je riadny zážitok – túto premávku by som nezvládol na začiatku svojho výletu. Motorky sa snažia pretlačiť okolo pomalších áut, zľava, sprava, cez krajnicu, cez chodník a samozrejme, cez protismer. Celé sa to ale deje pri menšej rýchlosti, takže spolu s Hanou manévrujeme spolu s miestnymi, aj keď samozrejme, nie tak šikovne.
Premávka v samotnom Hanoji je ešte hustejšia a aj pomalšia. Ale dali sme to. Sme tu! Ubytovávam sa v hosteli, ktorý sa nachádza v tesnej uličke starého Hanoja a s nie úplne ľahkým srdcom Hanu ponúkam cez Facebook marketplace. Keď robím prieskum trhu jazdeniek v Hanoji, je mi jasné, že musím ísť riadne pod cenu, ktorú som zaplatil v Saigone. A to nerátam nové diely, ktoré som zberal naprieč Vietnamom.
Deň sedemnásty (Hà Nội)
Ráno si predlžujem ubytko o ďalšiu noc a keď sa poobede vraciam z walking tour po Hanoji, zisťujem že parkovanie na nestráženom parkovisku v starom meste sa naozaj nevypláca. Moja prvá nepríjemná skúsenosť s parkovaním. Niekto mi ukradol gumené laná, ktorými upevňujem batoh a pokúsil sa ukradnúť aj držiak na batoh. Šťastnou náhodou som deň predtým po cca 12 dňoch prehodil môj bicyklový zámok na tento držiak (robil som foto na marketplace) a neúmyselne som teda držiak zamkol o motorku. Čiže okrem ukradnutých bungee laniek mi ešte páchateľ rozrezal lanká, ktoré pripevňovali držiak o motorku. Neskôr teda idem do obchodu so zmiešaným tovarom, a za pár tisíc kupujem nové lanká a spojovací materiál na upevnenie držiaka. Okrem iného vyrábam improvizovanú izoláciu medzi brzdový pedál a výfuk na zníženie toho hrozného zvuku. Hana je teda pripravená na výdaj…teda predaj. Večer spoznávam Hanoj a opäť si dávam čajovo mliekový nápoj s tapioka guličkami, inak známy ako Bubble tea. Tento nápoj poznám už dlhé roky, ale tu som mu prepadol ako svojmu guilty pleasure.
Mixue bubble tea.
Tu pečú psíkov 🤷🏼♂️.
Deň osemnásty
Dnes mením hostel, nakoľko sa mi až tak nepáči a asi chcem niečo pri širšej ceste, aby som mohol s Hanou lepšie manévrovať a bezpečnejšie parkovať. Počasie v Hanoji je poriadne horúce a dusné. V podstate neexistuje fyzická aktivita, pri ktorej by som sa nespotil. Predaj Hany vôbec nejde podľa mojich predstáv a hoci viem, že by som s ňou zvládol brázdiť aj sever Vietnamu, nemám už proste čas na vyhliadkové presuny a robím si prieskum trhu s prenájmami motoriek. Napr. presun z Hanoja do Ha Giang trvá cca päť a pol hodiny čistého času. Po manuálnej motorke by som chcel vyskúšať polo automat – inak nazývaný aj semi alebo semiautomat.
Čo ale s Hanou, keď ja pôjdem s inou jazdiť na sever? Po pomoci na hosteli a rôznej komunikácii s miestnymi nachádzam parkovisko, kde môžem parkovať viacero dní, za rozumný peniaz. Nie je to vlastne ani parkovisko, ale nejaký obytný dom neďaleko starého mesta, kde ponúkajú takéto služby. Miestny strážca parkoviska vyzerá dôveryhodne (inak tak vyzeral aj predajca Cho 😀) a tak teda nechávam motorku na poloprázdnom parkovisku bytovky, pričom strážca nechce peniaze vopred. Keďže som ale nabrífovaný ohľadom miestnych pomerov, nechávam mu nejaké peniaze na “kávu”, aby sa mi o Montagnu pekne postaral. Dúfam že tu bude, keď sa vrátim zo severu.
Koniec prvej časti.