Deň devätnásty (Hà Nội -> Hà Giang – 298 km)
Hana je teda odparkovaná a teraz je čas na neveru, teda prenajatie si inej motorky, s ktorou sa môžem rýchlejšie presúvať. Najsilnejší dostupný poloautomat vo Vietname sa javí byť Honda Future 125. Nachádzam ju na prenájom za veľmi dobrý peniaz na stránke lokálnej požičovne (stránku samozrejme prekladám cez translátor). Čo je horšie, že mi neodpisujú ani na FB, ani cez SMS. Nevadí, už viem, že na niektorých veciach sa neoplatí šetriť, takže navštevujem viac turistickú požičovňu. Po malom dialógu a zjednávaní mi privážajú Hondu Future z roku 2020 (takže nie je z budúcnosti:), ktorá vyzerá byť naozaj v dobrom stave. 12 USD na deň. Skúšobná jazda ma ale trocha znepokojuje. Totiž výška sedanky je uspôsobená na domorodcov a ja mám pocit na motorke pocit, akoby som sedel na trochu vyššom hajzli. Toto ale môžem očakávať asi od každého poloautomatu vo Vietname a tiež si hovorím, že asi je to len o zvyku. Musím si odvyknúť od Hany. Radenie na poloautomate je na moje prekvapenie opačné ako na Hane, ale toto som vlastne chcel – vyskúšať niečo nové. Opačným rozumej, že na vyššiu rýchlosť sa radí smerom nadol. Vraciam sa teda na hostel a rýchlo si balím veci, nakoľko presun do Hà Giang na motorke trvá cca 6 hodín. Akonáhle opustím preplnené uličky Hanoja a dostávam sa na väčšiu cestu, mám pocit, akoby som presadol z trabanta do stíhačky, z pohľadu rýchlosti. Na rýchlostnej ceste dokonca obieham veľké hbyté zviera – autobus! Rýchlostná magistrála sa však za nie dlho mení na menšiu, lokálnejšiu cestu. Pri prestávke si dávam Bánh mì a vidím že sa blíži riadny lejak, tak ho prečkávam pod veľkým pouličným dáždnikom aj s mojou novou spoločníčkou. Honde Future som žiadne meno nedal, myslím, že jej osobnosť na to ešte nedorástla. Dážď síce ani po cca hodine neustáva, avšak keďže je už omnoho miernejší, naťahujem pršiplášť a idem na to. Prišiel som aj na spôsob, ako pohodlnejšie sediet na motorke – v podstate sedím na mieste spolujazdca, resp. niekde medzi miestom spolujazdca a pasažiera. Takto mám lepší pocit, čo sa týka kontroly vozidla, aj keď radenie smerom nadol je troška komické, keď som takto natiahnutý. Cesta riadne odsýpa a nie je na nej veľa vozidiel, ktoré by ma obehli. Začínam sa správať ako hbyté zviera a uvedomujem si, že obiehanie kamióna, ak ide v protismere len motorka, je úplne normálna vec. Moja rýchlosť ale klesne, keď sa dážď opäť zintenzívni. Motorka sedí dobre na ceste aj v daždi, čo je však horšie, je voda špliechajúca z oproti idúcich kamiónov. Na miestach, kde stojí viac vody sú to riadne šupy – proste ako vedro vody.
Zistenie: kamiónu za dažďa sa treba poriadne vyhýbať, aj keď ide v opačnom smere.
Dážď striedavo prichádza a odchádza a na jednom suchom a rovnom úseku idem dokonca 100 km/h. Toto je však možné, len ak nefúka, pretože pri rýchlosti väčšej ako cca 85 km/h už honda kvôli vetru nie je až taká stabilná. Šoférovanie po tme za dažďa nie je príjemné, ale nedá sa to porovnať s mojou hroznou skúsenosťou, keď som s Hanou ťahal po tme do kopcovitého Da Latu, celý premočený s rozbitou cievkou a takmer bez žiadneho svetla. Čiastočne mokrý teda prichádzam do provinčného mestečka Hà Giang. Po návrate z večere ma priateľský personál hostela pozýva ku stolu a prvýkrát skúšam miestnu pálenku, ktorú volajú jednoducho “happy water”. Je to kukuričná pálenka s cca 40 voltami. Pripíjať som sa už síce učil, ale tento personál trvá na tom, aby som dosiahol lepšiu úroveň výslovnosti a samozrejme s každým pokusom prichádza ďalšie pol deco.
Deň dvadsiaty (provincia Hà Giang – 179 km)
Domáca pálenka s pivom nebol dobrý nápad. Toto zjavne platí medzinárodne. Nevadí, aspoň pôjdem vyhliadkovým tempom. Pri raňajkách mi jeden mladý Austrálčan radí: “Síce to znie ako little fucked up advice, ale že ak sa ťa polícia pokúsi zastaviť, tvár sa, že ich nevidíš a pokračuj ďalej”. Prečo to píšem? Hà Giang provincia je slávna pre svoje scenérie pri jazde motorkou a je teda aj veľkým lákadlom pre turistov. Dejú sa tu organizované zájazdy na motorkách a okruh ciest vychádzajúci z mesta Hà Giang je medzi cestovateľmi veľmi dobre známy ako Hà Giang loop. Môžeš šoférovať požičanú alebo vlastnú motorku, alebo sa necháš voziť takzvaným easy riderom(samozrejme na motorke).
Organizovaná motorková tour.
Dva roky dozadu sa tu že vraj nejaký turista zabil na motorke, tak teraz je táto provincia plná policajtov a pokuty sa vymykajú štandardnej vietnamskej výške. Nie 200k ale 1 až 1.5 milióna VND, čo je (v čase písania) cca 57 EUR. Údajne si po prvej pokute môžeš vyžiadať bloček, a ten potom ukážeš ďalšej hliadke, ak ťa zastavia opätovne. Moja stratégia, ako nepútať pozornosť polície je respirátor (pretože ho nosia aj miestni) a dlhé rukávy. Samozrejme, svoju veľkosť nezakryjem, takže som tak nejak zmierený, že vstupenka na výlet v tejto provincii je milión, alebo milión a pol dongov – záleží od zjednávania. Dnes to mám namierené severovýchodne, k “najsevernejšiemu” bodu Vietnamu, teda lepšie povedané, k veľkému kopcu blízko čínskych hraníc, kde je umiestnená obrovská vietnamská zástava. Po nejakom čase na ceste mi zrazu len pár metrov predomnou vbehne do cesty policajt a naznačuje, že mám zastaviť. Keďže to spravil na poslednú chvíľu, tak ja, v rámci zachovania plynulosti a bezpečnosti premávky, pridávam a po pár sto metroch odbočujem do malej uličky vo farmárskej dedine. Vyzerá to, že austrálska rada zafungovala. Odmenou mi však okrem parádnej autentickej dedinky je aj riadne náročný terén. Keď totiž zídeš z QL cesty na nejakú okresku, alebo nedaj Bože niekam do dedinky, cesta je takmer neexistujúca. Miestny na motorkách s tým však nemajú problém – majú riadny skill….a asi aj nižšie ťažisko ako ja.
Výhľady sú tu však neskutočné. Určite, čo sa týka výhľadov, moje najobľúbenejšie miesto Vietnamu. Update k ergonómii jazdy na novom tátošovi. Batoh som umiestnil čo najviac dozadu, vďaka čomu už sedím celým zadkom na mieste pasažiera a je to omnoho pohodlnejšie ako byť vpredu, alebo sedieť nejak medzi. Organizované motorkové skupiny, ktorých je tu naozaj dosť, jednoducho predchádzam a celkom si to aj užívam. Ďalšia zaujímavá vec je, že na ceste stretávam veľa motoriek značky Detech, na ktorých jazdia prevažne miestny farmári. Nachádzam sa teda v prirodzenom prostredí Hany Montagny a som tu na Honde. Čo už. Tu by som ju možno ľahšie predal.
Naspäť ale na moju trasu. Dosahujem “najsevernejší” bod Vietnamu a potom smerujem na juhovýchod. Hory na ceste medzi mestečkami Đồng Văn a Mèo Vạc sú naozaj majestátne.
Vo večernom daždi nachádzam hostel v spomínanom Mèo Vạcu a pani domáca hovorí, že sa môžem pripojiť k večeri, ktorú robí pre hostí zo zahraničia. OK. Hostia sú, ako inak, organizovaná tour na motorkách. Večera je super, a aj spoločnosť, s ktorou môžem pozdieľať zážitky z ciest a po večeri, ako inak, karaoke. To som asi nespomenul, ale karaoke je tu naozaj obľúbené. Čo ma až tak neteší, že miestni sprievodcovia (tí čo vozia turistov na motorkách) sa do nás snažia liať miestnu pálenku. Našťastie má jedna Francúzska fľašu s vodou, a tak veľa poldecákov, ktoré vypijem, sú len fejkové.
Deň dvadsiaty prvý (provincia Hà Giang – 220 km)
Je tu druhý deň na Hà Giang loop. Itinerár mojej trasy je silno inšpirovaný travel blogom vietnamcorracle.com, kde aj sťahujem mapu do google maps. Tá sa z nejakého dôvodu volá extreme north a ja neviem, či je to nejaká extrémna verzia loopu, alebo sa tým myslí, že táto provincia je extrémna všeobecne. Nuž, zatiaľ boli extrémne dobré výhľady a cesty kvalitné. Dnes som si ale vybral alternatívnu cestičku cez rieku, kde by mal byť buď most, alebo nejaká kompa. Pohľady na rieku Nho Quế, zarezanú medzi kopce sú fakt parádne. Cesty už vôbec nie sú kvalitné, ale keď hľadám cestu ku kompe/mostu, tak sa mi nechce veriť, že mám odbočiť na niečo, čo vyzerá ako užší hlinený turistický chodník idúci cez kukuricu niekde na Slovensku. Šírka chodníka mi neprekáža, keďže po iných účastníkoch premávky ani stopy. Horšie je, že cesta ide strmo dole k rieke a kedže včera pršalo, šmýkam sa dole červenkastým blatom. Modlím sa, aby tam kompa naozaj bola, pretože si neviem úplne predstaviť, ako sa po tomto blate vyškriabem späť. Po chvíli naozaj vidím dole na rieke dačo ako bambusový vor. Super. Vyzerá to nádejne. Pán s dvoma malými chlapcami mi pomáhajú na plť, ktorá sa pohybuje ručným ťahaním lana. Skúšam dať motorku na stojan, ale ten drví bambus a takmer aj s motorkou padám. Oki, podržím ju, veď plavba nebude dlhá.
A naozaj nebola. Dostal som sa na druhú stranu – juch! Čo sa mi avšak až tak nepozdáva, je strmá cesta blatom od rieky nahor. Na výber ale veľmi nemám. Takže začínam stúpať. Pre človeka zvyknutého na bicykel je neuveriteľné, v akom strmom kopci a teréne sa motorka dokáže rozbehnúť. Takže sa škriabem blatom nahor, viac menej na spojke (áno, je to semi manuál) a keď vidím možnosť, tak pred strmákom to rozbehnem viac. Pri jednom rozbehu to však nezvládam a pádom do strany sa opriem o blatový svah. Nič hrozné, len mi motorka priľahla prsty ľavej nohy.
Zistenie: Keď ideš na motorke strmým blatovým terénom, žabky nie sú najvhodnejšia obuv.
Moja slnkom spálená koža na vrchu chodidla sa fakt len kozmeticky oškrela, ale prsty mám aj mierne narazené. Môžem však byť vďačný, že toto bol môj jediný pád (sorry za spoiler). Spomínam si na chalanov z hostelu s cestným lišajmi od kolena nadol, alebo rukami fixovanými o telo, kvôli vykĺbenému ramenu. Naspäť ale na cestu, ktorej kvalita je, od momentu rozhodnutia prejsť cez rieku, katastrofálna. Je to síce okresná cesta, ale pre autá je z veľkej časti nedostupná. Rozmýšľam, či to súvisí s tajfúnom, ktorý sa tu prehnal asi pred týždňom. Ako sa približujem k mestečku Bào Ląc, cesta sa naozaj zlepšuje. Tu sa rozhodujem, že extrémnych ciest bolo dosť a už sa budem držať len expresných QL ciest a ciest provinčných – už žiadne okresky. Inak niekde som čítal, že ľudia na severe Vietnamu sú menej milí, ako tí na juhu. Asi to čiastočne tak bude, ale neplatí to napr. o personálne hostela v Hà Giang a ani o mladom mechanikovi v Bào Lącu, ktorý mi našponoval a namazal reťaz a nič za to nechcel.
Okresná cesta v provincií Hà Giang – áno, cez tú lávku!
Jazda v noci v horách na kľukatých cestách a pri tmavých oblakoch má dosť iný vibe ako niekde v údolí. Večer prichádzam do Du Gia dedinky, a čo je úžasné, dnes večer sa spustil dážď až po tom, čo som sa ubytoval. V ubytku nie je veľa hostí, a sú veľmi milí, večer prijemne pokecáme, a hoci je pálenka dostupná, nikto ma nenúti si dať. Čo ma udivuje, je, že mnohí skúšajú obsluhovať tradičnú vietnamskú fajku, ale bez úspechu. A to sú v partii aj dve Vietnamky. Samozrejme, keďže som už z tejto fajky bafkal (ale nikdy neplnil ani nezapaľoval), hrdinsky vstávam a hovorím, že to skúsim rozdúchať. Natlačil som, zapálil a z celej sily potiahol. Moje potiahnutie končí mojim skoro udusením sa a asi 15 minútovým kašľom. Keby som bol fajčiar, tak myslím, že mám dostatočnú dávku nikotínu na 2 týždne dopredu.
Deň dvadsiaty druhý (provincia Hà Giang – Sa Pa 336km)
Ráno si prezerám neďaleký vodopád a cestou naspäť stretám stádo vodných buvolov aj s pastierom na ceste. To mi pripomína, že je na čase rozšíriť varietu zvierat, ktoré stretneš na ceste o vodné buvoly, kačice, zopár prasiat a jedného hada. Najviac srdcervúce sú však strety s veľkými motýľmi, nakoľko nie vždy sa stihneme vyhnúť, a moje plexisklo helmy je pre nich fatálne. Aj pre moju hlavu sú to riadne headbangre.
Pamätáš si, ako som si sľúbil, že už žiadne okresné cesty? Tak tento sľub som dodržal. Čo som si však neuvedomil, že Vietnamci asi nikomu nedali sľub, že provničné cesty nemôžu vyzerať ako tankodrom. A tak mám zasa offroad medzi mlákami, štrkom a bágrami.
Upgrade okresnej cesty na provinčnú – z kaluže do bágra.
Dnes som sa rozhodol ukončiť svoje spoznávanie provincie Hà Giang a po dokončení okruhu chcem pokračovať smerom do mesta Sa Pa. V meste Hà Giang si ešte dávam obed a známu kokosovú kávu Cà Phê Cốt Dừa.
Čo ma tiež teší je fakt, že som sa vyhol miliónovéj pokute a pár kilometrov za mestom si dávam dole respirátor. Samozrejme, vietnamský šarkan nikdy nespí, a v mestečku asi 30 km od Hà Giang provincie ma zastavuje hliadka. Zjavne dávajú šoférom fúkať, tak kontrolu smerujem týmto smerom – nech mi dajú fúkať. Oni to však smerujú úplne iným smerom: “Your international driving license, please!” Tak a je to tu, po štyroch dňoch šťastia sa pokute nevyhnem. Bez boja im však nepomastím vrecká. Hovorím teda len po slovensky, aj keď mi občas ujde aj anglické slovo. S týmto však policajti nemajú problém a do svojho mobilu na Google translate nastavujú slovenčinu. V tomto momente vyťahujem najväčšiu zbraň a to je… fakt, že Slovensko tu nikto nepozná a Slovákov sa tu fakt veľa nepremelie. Trpezlivo a pokojne vysvetľujem, že sme taká malá krajina, že u nás nič také ako medzinárodný vodičský neexistuje. Tiež im, po slovensky, hovorím, že keďže mám na vodičáku vlajku EÚ, tak on ten vodičák vlastne aj tak trochu medzinárodný je 😀. Po chvíli opakovania mojich argumentov sa stáva dačo nečakané – dajú mi doklady, a mávnu rukou, že mám ísť. Úplne s vážnou tvárou im poďakujem, pozdravím sa a vyrazím. Po pár metroch cesty sa rozosmejem akoby som vyhral lotériu.
Večer sa zastavujem v meste Lào Cai, ktoré susedí s Čínou a dávam čajík len niekoľko desiatok metrov od Číny. Takto blízko PRC som ešte nebol. Cesta do dnešného cieľa – Sa Pa vedie nočnými stúpajúcimi serpentínami, kde je obiehanie pomerne zážitok. Asi po 20 minútach trasy ma obehne miestny motorkár, za ktorého sa zavesím a kamióny a autobusy obieham, len ak to robí on. Sa Pa sa nachádza vo výške asi 1500 metrov, čo je cítiť hlavne na chladnom a mierne sychravom počasí.
Čakal som malebné horské mestečko, ale prišiel som do riadneho turistického centra, plného svetiel, vizuálneho smogu a elektrických golfových vozítok. V centre majú totiž spaľovacie autá vstup zakázaný. Motorky, ako by sa dalo čakať, môžu ísť všade. Teda s výnimkou môjho hostela, kam vedú len strmé schody. Motorku teda parkujem pred iným hotelom a za jej nočné ubytko platím viac ako za to svoje. Hneď po večeri a malej prechádzke mestom idem spať, aby som bol skoro ráno pripravený. Rozhodol som sa totiž na okolie Sa Pa minúť už len pol deň a potom sa vrátiť späť do hlavného mesta.
Deň dvadsiaty tretí (okolie Sa Pa, Sa Pa -> Hà Nội 338km)
Ráno začínam skanzenom – Cat Cat village. Neviem, či je to skanzen v pravom zmysle slova, keďže dedinka sa tvári, že zobrazuje tradičný spôsob života Hmongov a hoci niektorí asi aj v dedinke bývajú, mám pocit, že vačšinou sú to herci. Pozriem si zopár kultúrnych predstavení a poberám sa ďalej.
Hmongská žena a nožný kolovrátok.
Ďalšia zastávka – vrchol Indočíny – Fansipan(Phan Xi Păng). Je zamračené, ale mám malú nádej, že sa to rozfúka a možno budú aj výhľady. Keďže na vrchol sa dá hikovať len s guidom a trvá to viac dní, tak si vyberám lanovku, ktorá premáva za európske ceny. Pri dolnej stanici mi neskutočne veľa vodičov ponúka odvoz za premrštenú cenu naspäť do Sa Pa a pri jednom to už nevydržím a hovorím mu, že mám motorku a že nie on mňa, ale ja jeho za 60000 dongov zoberiem dole, pričom sa snažím imitovať jeho angličtinu s vietnamským prízvukom. Obaja sa zasmejeme a pokračujem k lanovke. Happy sunny end sa nekoná a hore vo výške vyše 3000 metrov dovidím len na pár desiatok metrov. Je to síce turistické, preplnené miesto, ale aj tak má svoje čaro, ktoré hmla a meditačná hudba z verejného rozhlasu zvláštne dopĺňa.
Jeden z chrámov (alebo zvonica?) na vrchole Phan Xi Păng.
Vraciam sa na hostel po batoh a hovorím recepčnému, že idem na poloautomate naspäť do Hà Nội. Ten na mňa pozerá, že či som v pohode, lebo ževraj motorkou je to aj 10 hodín. Ja len odvrknem, že chodím pomerne rýchlo a že to bude pohoda.
Okolie Sa Pa ti ukáže naozaj parádne scenérie ryžových terás zasadených do kopcov ktoré hrajú rôznymi odtienmi zelenej a žltej. V mojom pomyselnom stupni víťazov scenérií je len tesne za Hà Giang provinciou, na druhom mieste.
Cesta ide parádne, až do momentu, kým sa nestretnem so Sông Hồng. To nie je pieseň o Hongovi, ale najdlhšia rieka vo Vietname so slovenským názvom “Červená rieka”. Kvalita vozovky rapídne klesá a čo je horšie, úsek popri rieke je ako jedna nepretržitá dedina plná farmárov a hlavne psov. Ak som dávnejšie spomínal, že psy ako tak reagujú na klaksón, tak tieto farmárske psy na mňa hádžu bobek. Veľa z nich si dáva šlofíka v strede cesty. Toto je na jednej strane veľmi autentické a teším sa že spoznávam pravý vidiek, ale zároveň ma to patrične spomaľuje pri mojom presune. Teraz si matne spomínam na recepčného hovoriaceho o 10 hodinovej ceste. No, a moju cestu lemuje nie len rieka, ale aj jeden veľký provokatér. Tento provokatér by mi určite urýchlil presun do hlavného mesta, ale má to háčik – je to zakázané. Hovorím o diaľnici. Počul som už príbehy, ako sa niekto vybral na motorke aj na diaľnicu a keď ho chytili, tak ho len donútili na ďalšom exite zísť. Keď som chvíľu pozoroval pohyb po nej, videl som že niektoré nákladiaky sa úplne vlečú, takže rýchlostne by som bol v pohode. Otázka znie, akú veľkú pokutu by som dostal za tento prečin. Nakoniec ale odolávam pokušeniu “zjednodušiť si to” a pokračujem v slalome medzi psami. Samozrejme, čo by sa ešte mohlo pridať na autentickosti viac ako dážď? Neustávajúci hustý dážď. A tak si idem po tme v daždi a zisťujem, že sa na to vlastne dá celkom dobre zvyknúť a má to svoje čaro. Keď prichádzam do Hanoja, už neprší a premávka hustne, aj keď je po polnoci. Po mnohoprúdovej ceste si to šiniem medzi tisíckami skútrov takmer stovkou a musím poriadne držať riadidlá, keď prechádzam cez nejaké dilatácie na ceste, alebo čo to je. Zrazu pozerám, že ma obiehajú dve tínedžerky na motorke, pričom pasažierka samozrejme drží oboma rukami mobil. Klasika.
Nasledujúce dni
Zvyšok môjho pobytu sa nesie v znamení predávania Hany Montagny, hlbšieho spoznávania Hà Nộia a plavby do Hạ Long Bay. Aby na Honde nebolo až tak vidno, že som s ňou chodil po cestách a necestách severu, idem do moto umývarky. Pýtam sa obsluhy, koľko to koštuje a hovoria že 50 000 dongov. Hovorím si OK a sadám do čakárne, nakoľko predo mnou čaká už niekoľko motoriek na sprchu. Pozorujem okolie a zdá sa mi, že lokálni platia akosi menej. Nenápadne tento nesúlad nadhodím spolusediacemu v “čakárni” a ten pozrie na mňa, na obsluhu, na mňa a ide za obsluhou. Dačo mu vysvetľuje a potom sa vráti s úsmevom. Keď príde na platenie, mám to za lokálnu cenu – 10 000. Príjemné – myslím ten fakt, že úplne neznámy človek sa šiel biť za cudzinca, len aby som nebol progresívne spoplatnený. Toto sa mi inak stalo v troška inej forme znova ma trhovisku, ale o tom niekedy inokedy. Vyumývanú Hondu z budúcnosti vraciam bez problémov a opäť sme v tom len ja a Hana. Ale snažím sa, aby to tak dlho nezostalo. Keď som si plánoval tento výlet, bol som upozornený, že v Hanoji majú motorky nižšiu hodnotu oproti Saigonu a teda počítal som, že na Hane budem stratový. Jedna príhoda, ktorá to pekne ilustruje, je, keď stretnem Francúza, taktiež jazdiaceho na hodne win, ale táto je v omnoho lepšom stave a hovorí, že sa mu ani veľmi nekazila. Napriek tomu sa mu ju veľmi nedarí predať. Keď mi povie, že lokálny predajca motoriek mu za ňu ponúkol len 4 mega, moja predstava o 5 miliónovom vene za Hanu ma opúšťa. Zvyšujem snahu o predaj a znižujem cenu. Používam aj platenú reklamu na facebook marketplace. Mnoho záujemcov, serióznych len zopár a za 3 mega nikto. Nakoniec mám jednu obhliadku s lokálnym predajcom motoriek, a ten keď vidí jej zbedačený stav, ponúkne mi 1.5 mega. Hrdo odmietam. Z obhliadky ma vezie na skútri, počas jazdy prehodíme pár slov, tak mu hovorím že som ju kúpil za 6 plus asi ďalšie 3 šli do nových dielov. Tento mechanik nechápe, ako som mohol dať 6 melónov za taký črep. Hovorím mu že ani ja nechápem 😀.
Idem na 2 dňovú plavbu do Hạ Long Bay ale keď mám signál, tak stále píšem so záujemcami o kúpu. Pred pár dňami som bol na pive s trojicou v zložení dvaja Malajci čínskeho etnika + Katalánec a čuduj sa svete, vybrali si rovnakú plavbu ako ja, takže o zábavu na plavbe nie je núdza.
Komerčná strana Hạ Long Bay
Po návrate sa spojím so serióznym záujemcom. Ten má prácu vyše 10 km od centra, tak idem za ním. Po ceste si užívam možno posledné km s Hanou a aby to malo tú pravú príchuť, rozlúčková jazda je v daždi. S potenciálnym kupcom sa stretáme a následne mi hovorí, že mám ísť k nemu do práce. Hovorím si, asi ďalší automechanik a keď sa sa realisticky pozrie na Hanu, 3 mega z toho nevytlčiem. Vchádzame do veľkého logistického parku, kde sa na Hane povozí a potom na chvíľu odíde. Pochopil som to tak, že musí pracovať. Tak čakám vedľa nejakého SBSkára a priblbo sa naňho usmievam. Netrvá to dlho a kupca sa vracia s hotovosťou. Hana je vydaná! Okrem prilby, rukavíc, dokladov pridávam k Hane aj malý set náradia, s ktorým som sa ju snažil držať jazdy-schopnou. Nový majiteľ ma odvezie na začiatok logistického parku a keďže je to dosť ďaleko od centra, nechodia sem žiadne taxíky. Nevadí, kráčam na autobus….a kráčam rýchlo, čo ak by si to kupca rozmyslel 😀.
Posledné chvíle s Hanou, kamarátkou do dažďa.
Tak, motorky vrátené a predané, teraz si už jazdu užívam len ako pasažier Grabu (uber na motorke). Tu sa návod na život s Hanou končí, ale rozhodol som sa tu pridať ešte jednu cestovateľskú lekciu.
Nastal čas odchodu, musím povedať, že mi chvíľu trvalo, aby som si obľúbil centrum Hanoja, je totiž totálne turistické, ale keď človek otvorí oči, nájde občas zašitý chrám, alebo výbornú prevádzku s Bún Chả (grilované bravčové s rezancami). Na letisko idem taxíkom a ak dobre lovím v mysli, toto je moja prvá jazda autom vo Vietname. Na vietnamskej sim karte mi ešte zostáva dosť kreditu, tak si lepím na batoh ceduľku, že ju darujem. Pred security kontrolou mi zamestnanec letiska vraví, že potrebujem potvrdenie z checkinu, aj keď nemám check-in batožinu. OK. Idem na check-in, veď formalita. Omyl. Vietnamec na checkine vraští čelo a pýta sa ma na itinerár mojej trasy. Letím cez Indiu. Pozorný čitateľ si možno spomenie, že môj plánovaný deň v Indii na úplnom začiatku výletu sa nekonal kvôli zrušenému letu. Na čo som si nespomenul ja je fakt, ako fungujú indické víza. Skúsim to vysvetliť. Mesačné indické víza (e visa) sa dajú vybaviť jednoducho online a trvá to asi 48 hodín, kým ich schvália. Čo je ale na hovno je to, že keď si o ne žiadaš, tak nevieš zvoliť ich dátumovú platnosť a od času podania žiadosti máš 30 dní na to, vstúpiť do Indie a tam dostať oficiálne víza na 30 dní, od momentu vstupu. Môj pobyt vo Vietname sa mal vojsť do týchto 30 dní. Aha, na čo som ale zabudol, že som nakoniec do Vietnamu nešiel cez Indiu a teda nezískal tieto víza na 30 dní a mojich 30 dní od podania žiadosti už uplynulo.
Ponaučenie: Dobre si pred odletom skontroluj platnosť víz a to, ako sa upravuje ich platnosť vstupom do krajiny, resp. absenciou takéhoto vstupu.
Pracovník na checkine pre túto storku nemá pochopenie. Hovorím mu, že ide len o tranzitný let a nech ma len dostane do Indie, tam sa to isto nejak porieši. Skúšam skúšam, ale bez úspechu. Som rád, že si nikto nepopýtal tú moju sim kartu zdarma. Začína totiž boj s časom a online portálmi s letenkami. Povieš si, veď svet nekončí, autor momentálne nepracuje a na Slovensko sa neponáhľa. Môžem si predsa skúsiť predĺžiť vietnamské víza, alebo ísť do Laosu alebo Kambodže. No, tu ale do hry vstupuje môj obľúbený festival Guča v Srbsku, ktorý chcem stihnúť, aj keď už len na 2 dni. Keďže indické víza som do odletu svojho pôvodného letu nevybavil, vraciam sa smutný naspäť do centra.
Idem na frekventovaný hostel, a hľadám letenky. Všetko, čo ide za rozumné peniaze tak, aby som stihol festival ide cez Indiu a neviem či stíham víza. Zrazu zvoní telefón…partia z plavby: ” Poď na pivo!” Hmm, kde bude lepšia šanca posťažovať si na svoju sprostotu ako v rušnom centre s malým pivom za 0,30 EUR. Beriem pod pazuchu laptop a pri pivečku na ulici hľadám lety. Kupovanie letenky na poslednú chvíľu on budget je adrenalínový zážitok. Myslíš si, že máš letenku, klikneš “pokračovať k platbe” a medzi tým vyskočí okienko: “Pôvodná cena neplatí, teraz je to už 2800$”. Do … aj s takouto spoluprácou. Nakoniec nachádzam let cez Indiu aj keď cena je väčšia, ako moje pôvodné lety obojsmerne dohromady. A to ešte stále neviem, či mi stihnú schváliť nové víza. Nevadí, idem do toho, lebo festival.
O dva dni teda opakujem pokus opustiť krajinu skútrov. Úspešne. Po dvadsiatich deviatich dňoch odchádzam. Tạm biệt!
Letím s dvoma prestupmi, konkrétne Hà Nội – New Delhi – Dubaj – Belehrad. Prvý prestup na letisku v Indii … všetko stíham, všetko vyzerá OK. Absolvujem kontrolu na check-ine aj security kontrolu. Na gate za mnou prídu zamestnanci aerolinky, a hoci vedia že mám palubnú batožinu, tvrdia, že priveľa ľudí ju má tiež a žiadajú ma, aby mi ju bez príplatku dali do podpalubia. Príhodu, ako som sa s nimi ešte na checkine hádal, aby mi uznali laptopovú tašku, ako laptopovú tašku, alebo ako som mal priťažký batoh, pre krátkosť času vynechám 🙂. Hovorím si že OK, veď batoh ide rovno z gatu do lietadla, bude to v pohode. Z batohu vyťahujem zubnú kefku, zopár drobností a odovzdávam im ho, mysliac si, že nič zlé sa stať nemôže.
Ako už tušíš, môže. Lietadlo meškalo, čiže na prestup v Dubaji nebolo veľa času. Presun medzi terminálmi bol však veľmi pekne zorganizovaný, takže som to s malou rezervou stihol. Až na to, že môj batoh to nestihol, čo mi oznámili, keď som sa snažil nastúpiť do lietadla. No a na finálny let do Belehradu ma bez mojej batožiny samotného nepustia. Ďalší let o 12 hodín.
Ponaučenie 2: Ak sa ponáhľaš a je to len trocha možné, nikdy sa nevzdaj svojej príručnej batožiny.
Nakoniec ešte zopár štatistík:
- Dni vo Vietname: 29
- Odhadovaná prejdená vzdialenosť na Hane: 2480 km
- Prejdená vzdialenosť na Honde: 1371 km
- Návštevy v servise s Hanou: nechce sa mi to počítať
- Výhľady na nádhernú krajinu: veľmi veľa
- Stretnutia so srdečnými ľuďmi: nespočetne veľa
PS: Či som stihol festival? Áno, posledný deň ;).